2017
Za cencúľmi do Pulčína
Pulčínské ledopády
Je zima ako sa patrí a cencúle (na vysvetlenie pre bratov Čechov rampouchy, aby textu rozumeli) sú všade. Tak prečo sa trepať 100 km niekde do Pulčína, do Valašska, na okraj Javorníkov a hľadať tam v skalnom meste cencúle. Hľadať sme ch nakoniec nemuseli, pretože na rozdiel od tých čo visia zo striech, k týmto nás doviedlo celkom zreteľné turistické značenie.
Pulčínske ľadopády patrili k prioritám pre túto zimu, kam sme sa chceli ísť pozrieť. Sneh, pomerne silný mráz a slnečné dni v januári boli ideálna kombinácia pre ich vznik. Fotografie z internetu naozaj potvrdili, že v tom období boli výnimočne krásne a mohutné, vtedy sa nám ale do Pulčína nepodarilo dostať. Aktuálne avizované oteplenie nás zalarmovalo a dnes ráno sme sa konečne vydali do zasneženého Valašska. Auto nechávame v Pulčíne na parkovisku oproti trampskej hospode a pomocou neprehliadnuteľného značenia sa vydávame, najskôr po mokrej a mierne zablatenej ceste v dedinke, do neďalekého skalného mesta.
Počasie je priam ukážkové, všade okolo sneh, nad nami nádherná modrá obloha a slniečko hreje tak, že vo vetrovkách sa mimo lesa nedá ísť. Výhľady do diaľky trochu znemožňuje opar a hmla, ale Pulčínske skaly, kde sme boli vlani v septembri je pekne vidieť.
Už za dedinou je všetko pokryté snehom a zreteľne vyšliapaná cesta, ktorá sa miestami mení na klzisko, nás nezameniteľne vedie k lesu a ľadopádom.
Míňame turistický prístrešok a vstupujeme do ihličnatého lesa, v ktorom sa začínajú objavovať prvé obrovské skaly. Blížime sa k najväčšiemu pieskovcovému skalnému mestu v moravských Karpatoch, ktoré je súčasťou NPR Pulčín - Hradisko. Zreteľne vyšliapaný chodník je samý ľad a preto je istejšie ísť lesom.
O chvíľu sme pri rokline Propadlý hrad (Ancona), pod ktorým sa nachádza jaskyňa Lízinka dlhá 6 m. Práve tento kaňon je známy tým, že sa na jeho skalných previsoch vytvárajú v zimných mesiacoch charakteristické farebné cencúle a ľadopády.
Roklina Propadlý hrad (Ancona)
Cencúle a ľadopády nájdeme v zime aj na iných skalnatých miestach, potokoch či vodopádoch, ale tieto v Pulčínskych skalách sú oproti ostatným výnimočné, pretože sú živé. Presnejšie sú domovom pre populácie mikroorganizmov adaptovaných na život v snehovej pokrývke a ľade – ktoré tu vytvárajú tzv. kryosestónne spoločenstvo (kryosestón).
Kryosestón je spoločenstvo rias adaptovaných na nízke teploty, ktoré v skutočnosti žijú vo vodnom prostredí obklopenom snehom alebo ľadom. U mnohých druhov sa v bunkách vytvárajú ochranné karotenoidy a iné pigmenty prekrývajúce chlorofyl a výsledná farba buniek a nakoniec aj celého spoločenstva, v tomto prípade cencúľov a ľadopádov, je karamelová, hnedá, žltá, prípadne až oranžová. Navyše intenzita tvorby týchto farebných pigmentov je závislá na teplote a slnečnom žiarení a to je aj dôvod prečo je farba Pulčínskych ľadopádov taká variabilná a často sa mení aj zo dňa na deň.
Úzka roklina v hornej časti kaňonu Ancona je úplne pokrytá ľadom
Pretože snežné riasy v ľade sú živé, aj cencúle a ľadopády v Pulčinách menia intenzitu svojho zafarbenia podľa toho, aký silný je mráz, ale najmä aké je silné slnečné žiarenie. Čím je nižšia teplota a pritom je dostatočné slnečné žiarenie, tým intenzívnejšími a sýtejšími farbami sa cencúle predvádzajú.
Dostať sa k tomuto kučeravému je malý problém a cesta naspäť obrovský problém. Nachádza sa totiž v úzkej, šikmej rokline v hornej časti kaňonu Ancona, ktorej dno tvorí teraz čistý ľad. Deti to mali jednoduché sadli na zadok a hybaj dolu. Z dospelákov som sa sem vyteperil len ja a už som rozmýšľal, že sa vrátim do detských čias a pôjdem naspäť na vlastnom zadku, keď mi jeden pán podal pomocnú ruku a vrátil som sa späť bez úhony, celý aj s fotoaparátom.
Tiež ich tvar je neuveriteľne variabilný. Niektoré vyzerajú ako klasické cencúle visiace zo striech, iné zas vytvárajú mohutné ľadopády so zvláštnou, akoby kučeravou štruktúrou.
Pomaly sa zberáme na odchod, keď nás jeden z návštevníkov ešte nasmeruje k asi 50 m vzdialeným skalám, kde je vraj ďalší mohutný ľadopád. Určite by sa tu našli aj ďalšie farebné cencúle, veď je to tu medzi skalami prechodené zo všetkých strán, my sa ale vydávame na spiatočnú cestu, aby sme stihli navštíviť ešte jedno miesto.
Je zaujímavé, že ešte pred r. 1985 mali ľadopády bielu farbu a prvé náznaky farebnosti sa začali objavovať až v priebehu rokov 1985 – 1990. Dlho nebol známy dôvod zvláštnej farby ľadových cencúľov, až neskôr sa zistilo, že sfarbenie spôsobujú kryofilné mikroskopické riasy.
Asi najmenší cencúlik dnešného dňa, tento bez pastelového zafarbenia
V skalnom meste NPR Pulčín – Hradisko je vytvorený z obrovských pieskovcových skál mohutný skalný labyrint, v ktorom je čo obdivovať na každom kroku.
NPR Pulčín – Hradisko
Za necelú hodinku sme naspäť v Pulčíne, odkiaľ sa presúvame do Lidečka, na začiatok údolia Lomensko, ktoré oddeľuje Javorníky od Vizovickej vrchoviny. Chceme si ešte prezrieť prírodnú pamiatku Čertove skaly, ku ktorým sme sa naposledy, keď sme tu boli nedostali.
Prírodná pamiatka Čertovy skály
Čertove skaly sú relatívne malý, skalný pieskovcový útvar nachádzajúci sa vo Vizovickej vrchovine, na ľavom brehu riečky Senice, na začiatku údolia Lomensko. Úzka skalná hradba Čertových skál nepresahuje šírku 3 m, sú asi 150 m dlhé a v najvyššej časti vysoké 25 m. Sú intenzívne využívané ako cvičné horolezecké steny. Dnes je tu ale pokoj, ticho, kľud a sú tu len pre nás dvoch.
Aj tu sú chodníky okolo skál zľadovatené, a preto kráčame s najväčšou opatrnosťou. Na niektoré vyhliadkové plošiny ani nemáme odvahu ísť, pretože podklad je príliš klzký a nebezpečný.
PP Čertove skaly
Za necelú hodinku sa nám podarí celú hradbu pieskovcových kvádrov ledabolo naskladaných na seba obísť. Je to krásna lokalita, navyše veľmi ľahko prístupná pretože je neďaleko cesty.
Ešte posledný pohľad na Čertove skaly pri zapadajúcom slnku, o chvíľu už sadáme do auta a fičíme naspäť na Myjavu, aby sme to do zotmenia stihli.
Fotografie vo väčšom rozlíšení si môžete pozrieť kliknutím na tento odkaz
Posledná aktualizácia 16. februára 2017