Kallima Blog

31 DEC
2016

Silvestrovský výstup na Javorinu

Na poslednú tohtoročnú túru mi nakoniec zostal len jeden kamarát do dažďa, presnejšie do ľadu a snehu, ide so mnou len Ivan, pretože ostatní to vzdali. Na Javorinu pôjdeme z moravskej strany z Vápeniek. Trasa je kratšia ako zo Starej Myjavy, Ivan tadiaľto ešte nešiel, my s Vierkou niekedy na jar v r. 2014.

Do Vápeniek prichádzame tesne po 10 hod., autá stoja všade kde sa dá. Pokračujeme až na koniec dediny ku kaplnke, kde zvyčajne parkujem keď idem do NPR Porážky. Dnes máme problém zaparkovať aj tu, ale nakoniec sa nám podarí jedno miesto nájsť. Po vystúpení z auta sa pridávame do davu ľudí šliapajúcich na Javorinu. Našťastie to netrvá dlho a o chvíľu už ideme takmer sami, pretože väčšina odbočila doprava na modrú značku, my pokračujeme po žltej smerom ku Kamennej boude.

Kráčame po asfaltovej ceste údolím potoka, ktorý podľa Mapy.cz nesie meno Kamenný, na informačnej tabuli sa píše o Černém potoku. Na jeho ľavom brehu sa nachádza malá, zaujímavá prírodná pamiatka Vápenky, kde rastie vzácny druh orchidey - sklenobyľ bezlistá - Epipogium aphyllum (F.W. Schmidt) Swartz (sklenobýl bezlistý). Snáď sa tam v najbližšej dobe dostanem.

Potok má vybudované kamenné kaskády, na ktorých mráz vyčaroval pekné ľadopády.

Sme tu prakticky sami, sem tam stretávame skupiny ľudí, ktorí idú od Kamennej Boudy a pravdepodobne pôjdu na Javorinu tiež po modrej značke, ako šli ostatní z Vápeniek.

O chvíľu sa pekné údolie potoka mení na jedno obrovské rúbanisko, cestu lemujú popílené stromy a svah nad cestou je úplne zdevastovaný.

Sem tam stoja osamotené stromy, ktoré odolali silnému vetru. Chýbajú aj stromy na ktorých boli pôvodne turistické značky.

Do kopca je ale dostatočne zreteľný chodník, po ktorom prichádzajú ďalší ľudia od Kamennej boudy a aj na tenkom stromčeku pri ceste je nenápadná žltá šípka kam je potrebné odbočiť.

Doteraz sme kráčali v tieni, na konárikoch stromov sa držala slabá inovať a všetko bolo zamrznuté.

Na svahu už vychádzame z tieňa, slnko pekne hreje, čiapky a rukavice idú dolu a musíme dávať pozor aj kam šliapeme, pretože miestami je už blato.

Obloha nad nami je nádherne modrá, bez akýchkoľvek mrakov.

Po asi hodinke sme pri Kamennej boude, aj tu sa opakuje situácia ako vo Vápenkách, všade stoja autá. Po červenej značke na Javorinu kráča len pár ľudí. Mnohých sme stretli, šli opačným smerom, pretože dali prednosť strmšiemu výstupu z Vápeniek.

Od Kamennej boudy už ideme po červenej značke a je to príjemná prechádzka po asfaltovej lesnej ceste, mierne do kopca. Výstup na Javorinu z tejto strany je asi najľahší z pomedzi všetkých ostatných možností (z Květnej, zo Starej Turej, zo Starej Myjavy, Kubíkovho vrchu a priamo z Vápeniek).

V tejto mierne stúpajúcej časti je cesta súčasťou cyklotrasy na Javorinu a až po odbočku na lesný chodník je bez snehu, s malými zvyškami ľadu.

Sneh a nakoniec aj ľad na chodníku sa začínajú objavovať v nadmorskej výške asi 750 m. Ľudí pribúda a miestami nádherne vonia domáca slivovica. To sa niektorým stúpa do kopca! Zo začiatku sa dajú zľadovatelé plochy obchádzať, ale pri rázcestí U Bětina javoru už naťahujeme na topánky protišmykové návleky a hneď sa nám kráča bezpečnejšie.

O chvíľu sme už pred posledným stúpaním a z pomedzi stromov vykúka aj vysielač na Veľkej Javorine. Medzi tým Ivan zistil, že budeme mať hore spoločnosť. Nakoniec sa zvyšní traja, ktorí kompletnú túru na Javorinu dnes vzdali dohodli, že poobede prídu za nami autom.

Už sme prakticky hore a s krátkou prestávkou na čaj nám to trvalo z Vápeniek niečo málo cez 2 hodiny. Snehu je málo a na mnohých miestach je ľad. Je to dosť nebezpečné, treba si dávať veľký pozor, ale protišmykové návleky plnia svoju úlohu na jednotku.

Sú tu davy ľudí a všetci, na rozdiel od nás smerujú k pamätníku česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti, kde má byť o 13. hodine zapálená vatra priateľstva. My dávame prednosť závetriu malej drevenej búdy pod vysielačom, kde sa na slniečku pekne vyhrejeme, v kľude občerstvíme a počkáme na motorizovanú trojicu a psa z Myjavy. Čakanie sa nakoniec predĺžilo na viac než hodinu a pol, to stihli okolo nás preletieť 2 vrtuľníky, z toho jeden záchranný a my sme sa dostatočne vynadívali na nádherné výhľady na všetky svetové strany.

Výhľady z Veľkej Javoriny

Jeseníky, Moravsko-sliezske Beskydy, Javorníky Oravská Magura, Malá a Veľká Fatra, Západné Tatry, Strážovské vrchy, Považský Inovec, Malé Karpaty, Alpy, Pálava, Chřiby a ďalšie identifikované a neidentifikované pohoria a kopce, také boli dnešné výhľady z Veľkej Javoriny. Bola to nádhera, škoda, že som mal len základný objektív, kde je najdlhšie ohnisko 40 mm (prepočítane na plnoformát 80 mm). S tým sa pri fotografovaní do diaľky veľké divy robiť nedajú.

Už sme celkom vážne začali s Ivanom rozmýšľať, že čakanie vzdáme, pretože pred nami je ešte cesta do Vápeniek, keď sa pred 14. hodinou Vierka, Janka, Matej a Lisa konečne dostavili. Ako sa nakoniec ukázalo, ani cesta autom nebola až taká jednoduchá, pretože policajti ich odstavili asi 3 km pod vrcholom a hore si to museli nakoniec vyšliapať pekne po svojich. Pre osobné autá bola cesta uzavretá, aby bola prejazdná pre sanitku, ktorá mala prísť hore na Javorinu.

Spoločne sa presúvame k pamätníku česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti, odkiaľ už zástupy ľudí pomaly odchádzajú.

Ešte tu stihneme jednu veselú pesničku spevákov z Boršic u Blatnice a dohorievajúcu česko-slovenskú vatru priateľstva.

Je 14:30 a musíme sa vydať na cestu späť do Vápeniek. Nakoniec aj motorizovaná štvorica si ešte musí odšliapať pár km, auto majú odtiaľto dosť ďaleko.

Nás čaká, miestami dosť krkolomná cesta späť. Do Vápeniek nejdeme po modrej značke, pretože úsek hneď pod Javorinou je veľmi strmý. Schádzame kúsok po červenej smerom ku Kubíkovmu vrchu a od križovatky do Strání sa napájame na cyklotrasu, ktorou kráčame až k miestu kde sa pripája na modrú turistickú značku do Vápeniek.

Je to tu samý ľad, bezpečne sa dá kráčať len na úzkom pruhu napravo od chodníka. Bez protišmykových návlekov by to bol dosť veľký problém. Celý zľadovatelý úsek nakoniec úspešne zdolávame bez podvrtnutej nohy, či rozbitého fotoaparátu.

Od križovatky Vadovská je už cesta bezpečná a o chvíľu sme už na okraji Vápeniek. Zapadajúce slnko farbí stromy na druhej strane kopca, za ktorým je NPR Porážky, do oranžova.

O 15:55 po necelých 15 km túry sme opäť pri kaplnke so zvoničkou vo Vápenkách, pri ktorej máme zaparkované auto.

Pri ceste autom späť na Myjavu obloha ešte stihne predviesť svoje umenie a halí sa do ružovo oranžových farieb. O chvíľu sme doma. Bolo to fantastické zakončenie tohtoročnej turistickej sezóny. Dovidenia zas niekedy v r. 2017.

Posledná aktualizácia 10. februára 2017

Autor: Jaroslav Švec
|Zobrazené 310 x|