Kallima Blog

05 APR
2014

Kršlenica - Čierna skala

Po necelej hodinke jazdy autom, nechávame našu rodinnú limuzínu neďaleko kostola v Plaveckom Mikuláši a po asi stovke metrov po zelenej, vyrážame po žltej značke. Cesta vedie zatiaľ ešte asfaltovou cestou cez dedinu k rázcestiu Vodojem a odtiaľ lesom do kopca na Kršlenicu. Je sobota 5. apríl počasie nám praje, je pod mrakom a teplo. Oveľa príjemnejšia, aj keď miestami strmá, je chôdza po lesnom chodníku, popri ktorom sú neprehliadnuteľné fotogenické semenáčiky buka lesného a iné rastliny, pomaly sa predierajúce z pod vlaňajšieho lístia.

Výstup na Kršlenicu

Miestami strmé stúpanie pomedzi štíhle buky nemá dlhé trvanie. Napravo sa už pomedzi stromy črtá hlavná hradba brál Kršlenice a po ľavej strane chodníka svietia žltou farbou rozkvitnuté skalky jej severnej časti. Na chodník je spadnutý mohutný buk a tak odbočenie z turistického chodníka využívame na prieskum tejto časti rezervácie. Odmenou sú nám úchvatné pohľady dolu k Plaveckému Mikulášu a ďalej do diaľky, kde v opare vidíme Plavecký hrad.

Táto časť Kršlenice je najvyššia a dosahuje až 505 m n. m. Dominantná farba kvitnúcich rastlín je žltá a pýšia sa ňou najmä nátržníky piesočné (Potentilla arenaria), taričník (tarica) skalný (Aurinia saxatilis), ale aj bôľhoj lekársky (Anthyllis vulneraria) a mliečnik chvojkový (Euphorbia cyparissias). Na okraji lesa zas veternica iskerníkovitá (Anemone ranunculoides). V skalných štrbinách nachádzame aj skalné ruže, konkrétne skalničník guľkovitý (Jovibarba globifera subsp. hirta var. glabrescens) – majú ešte typické jarné, purpurové sfarbenie ružíc. Človek by tu vydržal hodiny kochať sa tou nádherou, musíme ale pokračovať ďalej. Bonusom pri návrate k turistickému chodníku je malá kolónia ponikleca veľkokvetého (Pulsatilla grandis), v ktorej práve dokvitajú posledné rastliny.

Kršlenica je národná prírodná rezervácia, vyhlásená v r. 1984. Je to vápencový klenot Malých Karpát a najvyšší 5. stupeň ochrany si právom zaslúži. Jej južná časť, hlavná hradba vápencových brál, je neopísateľné krásna. Od najvyššej východnej časti mierne klesá smerom k Plaveckému Mikulášu, kde končí škrapovými svahmi. Južným smerom ale bralá klesajú takmer kolmo dolu do údolia a zrejme sú často využívané na tréningové lezenie po nich, čo dosvedčujú aj dvaja odvážlivci zavesení na horolezeckých lanách. Podobne ako v severnej časti, aj tu prevládajú žlto kvitnúce rastliny. Neodpustíme si krátku prechádzku po hrebeni, kadiaľ vedie vychodený chodník, pravdepodobne priamo dolu z dediny. Pomaly odchádzame plní nádherných dojmov z nevšednej krásy, smerom k najvyššiemu bodu dnešného výletu, k Čiernej skale.

K vrcholu Čiernej skaly

Cesta pokračuje mierne zvlneným terénom, prevažne bukovým lesom, v ktorom na niektorých miestach nachádzame veľké porasty cesnaku medvedieho (Allium ursinum) a sem tam už kvitne aj nezábudka lesná (Myosotis sylvatica).

Na rázcestí Pod Čiernou skalou v nadmorskej výške 475 m žltá značka križuje červenú, tzv. Štefánikovu magistrálu a nenápadne pokračuje do kopca. Pomaly stúpame po lesnej zvážnici a nič nenasvedčuje tomu, že by tu niekde mal byť skalný hrebeň. V tejto časti vidieť intenzívnu lesnícku činnosť – holé rúbanisko. Podrastu pod stromami takmer niet, až pod vrcholom sa začínajú čoraz častejšie objavovať najmä chochlačky, ktoré v najvrchnejších partiách tvoria veľké bielo fialové koberce. Rastie tu tiež biely veterník žltuškovitý (Isopyrum thalictroides). Už sme takmer v cieli nášho výstupu. Napriek tomu, že ho nevidíme, skalnatý chrbát je tesne pred nami. Ten kto nevie, čo tu môže čakať sem určite nezblúdi, cesta sem nie je totiž ničím zaujímavá, je akoby lastúra skrývajúca jednu z mnohých perál Malých Karpát – Čiernu skalu.

Po dosiahnutí hrebeňa Čiernej skaly zastane človek v nemom úžase. Chrbát kopca zrazu končí hlbokým skalným zlomom - vápencovou hradbou, ktorej niektoré bralá padajú kolmo do hĺbky až 50 m. Územie Čiernej skaly patrí tiež medzi prírodné rezervácie s 5. stupňom ochrany. Žiaľ ukážkové výhľady do diaľky znemožňuje dosť silný opar. Opatrne sa túlame po hrebeni a objavujeme krásy, ktoré nám tu príroda ponúka.

Cestou späť

Z hrebeňa Čiernej skaly zostupujeme opäť tým istým lesným chodníkom (zvážnicou) po žltej značke, až k Štefánikovej magistrále, po ktorej pokračujeme ďalej. Je to asi najnepríjemnejší úsek dnešného výletu, pretože kráčame po spevnenej kamennej ceste a zozačiatku dokonca v odlesnenom teréne. Skúšame to chvíľu cez les, ale rýchlo sa vraciame späť a po červenej pokračujeme až k bývalej horárni Monrepos 465 m n. m. Pri horárni sa otáčame naspäť a po niekoľkých metroch chôdze tou istou cestou, už kráčame po zelenej značke údolím Mokrej doliny.

K jaskyni Deravá skala 460 m n. m., ktorú máme po ľavej strane cesty, podnikáme ešte krátky strmý výstup. Baterku so sebou žiaľ nemáme, tak odkladáme prieskum jej vnútra na budúcu návštevu. Do Plaveckého Mikuláša nám ešte zostáva niečo cez 2 km chôdze údolím. Priamo v dedine sa ešte poslednými pohľadmi lúčime s bralami Kršlenice, ktoré sa majestátne vypínajú nad domami. O pár minút po prejdení takmer 13 km sme opäť na mieste odkiaľ sme predpoludním vyrazili.

Posledná aktualizácia 12. apríla 2014

Autor: Jaroslav Švec
|Zobrazené 2816 x|