Kallima Blog

16 MAR
2014

Keď kvitnú poniklece

Keď sa objavia prvé puky asi dvadsaťročného ponikleca u susedov, je to neklamné znamenie, že práve začína obdobie kvitnutia týchto úžasných skalničiek. Je prvým poniklecom v blízkom okolí, ktorý u nás rozkvitá asi aj preto, že je zasadený na južne orientovanom suchom múriku, na mieste s priamym slnkom od skorého rána až do neskorého večera. Dáva tak imaginárny povel aj ostatným súkmeňovcom, aby začali pomaly dvíhať svoje huňaté puky z doteraz spiacich ružíc, ukrytých v zemi pod zoschnutými vlaňajšími listami. Postupne sa tak otvárajú a predstavujú prvým jarným dňom nádherné kvety, ktoré sú okamžite obletované desiatkami včiel.

Poniklece rod. Pulsatilla do ktorého botanici začlenili niekoľko desiatok rôznych druhov, patria do čeľade Iskerníkovité (Ranunculaceae). Mnohé druhy boli pôvodne zaradené do rodu Anemone, ale posledné štúdie opäť naznačujú, že rod Pulsatilla je geneticky najviac príbuzný, ak nie totožný, s rodom veternica (Anemone). Ich hlavný areál rozšírenia sú mierne oblasti celej severnej pologule, ale väčšina druhov rastie na území Eurázie, pričom oblasť rozšírenia siaha od Pyrenejského polostrova na západe, cez celú Európu a Strednú Áziu, až po Čínu, Mongolsko, Sibír, ruský Ďaleký východ, Sachalin a Japonsko (napr. Pulsatila cernua ) na východe. Niektoré druhy, ako napr. Pulsatilla patens majú cirkumpolárne rozšírenie, tzn. nájdeme ich aj v Severnej Amerike.

Sú to trváce byliny, vytvárajúce prízemnú ružicu, zo začiatku chlpatých listov, ktoré na zimu zasychajú. Dorastajú do veľkosti 5 – 40 cm. Kvety vyrastajú na chlpatej kvetnej stonke, ktorá sa postupne až do dozretia plodov predlžuje. Kvety sú rôznej veľkosti polootvorené až široko otvorené, zo začiatku zvončekovito previsnuté. Niektoré druhy kvitnú veľmi zavčasu a patria medzi typických poslov jari. Patria sem ale aj druhy ako napr. Pulsatilla turczaninovii, ktoré často opakujú kvitnutie aj v lete, prípadne v jeseni. Atraktivitu poniklecov tiež zvyšuje obdobie dozrievania semien, ktoré sú usporiadané do strapatých štetinatých súplodí nažiek. Je potrebné mať na pamäti, že všetky druhy poniklecov sú jedovaté! Pri požití môžu spôsobiť tráviace problémy. Tiež ľudia s citlivou pokožkou by mali byť opatrní pri manipulácii s nimi.

Väčšinou sú to typickí obyvatelia trávnatých spoločenstiev. Osídľujú predovšetkým suché, teplé a nezatienené lokality, od rovinatých trávnatých stepí až po horské kamenisté lúky, paseky a hole. Nájdeme ich od nízko položených miest s nadmorskou výškou 100 – 200 m až po vysokohorské polohy 3500 – 4200 m n. m. na Kaukaze a v Himalájach. Väčšinou rastú na neutrálnych, dobre priepustných, suchých kamenistých až piesčitých pôdach, ale sú medzi nimi aj druhy vápnomilné ako aj zástupcov ktorí uprednostňujú kyslé pôdy.

Väčšina druhov patrí medzi nenáročné druhy, ale sú medzi nimi aj výnimky, ktoré nás dokážu trochu potrápiť. Zásady pestovania poniklecov sú relatívne jednoduché. Vo všeobecnosti ich pestujeme v dobre priepustnej, mierne humóznej a stredne vlhkej pôde, na južných, prípadne východne orientovaných svahoch skaliek, na plnom slnku. Vápnomilným druhom je vhodné pridať do substrátu dolomitickú drť, prípadne starú vápenatú omietku a druhom vápnobojným ho zas obohatíme kyslou rašelinou. Vo vegetačnom období, najmä v období kvitnutia, majú radi dostatok vlahy. Stepným a lúčnym druhom nevadí v lete sucho, vysokohorské druhy naopak uprednostňujú mierne vlhký substrát aj počas celého vegetačného obdobia. Všetky druhy sú väčšinou spoľahlivo mrazuvzdorné až do teplôt – 34°C. Vysokohorské druhy neznášajú naše vlhké zimy, s častými teplotnými výkyvmi a práve týmto druhom je vhodné zabezpečiť v zime vhodnú ochranu proti nadmernej vlhkosti.

Rozmnožujeme ich pomerne jednoducho výsevom semien. Výsev je ideálne uskutočniť čo najrýchlejšie po dozretí semien, kedy je ich klíčivosť, podobne ako u iných zástupcov čeľade Ranunculaceae, najlepšia. Tento spôsob rozmnožovania prináša ale so sebou dosť veľké riziko vzájomnej hybridizácie, najmä ak sa v tesnej blízkosti nachádzajú súčasne kvitnúce rôzne kultivary, prípadne druhy, pretože poniklece sa vzájomne celkom ochotne krížia. Našťastie je tu možnosť rozmnožovať poniklece tzv. koreňovými rezkami, čím si zabezpečíme pravé potomstvo daného kultivaru či druhu.

Poniklece sú známe a veľmi obľúbené skalničky. Najčastejšie sa pestujú Pulsatilla vulgaris a Pulsatilla grandis (syn. Pulsatilla vulgaris subsp. grandis) u ktorých bolo vypestovaných mnoho farebných variácií a kultivarov. V poslednej dobe je mimoriadne obľúbená najmä kultivarová skupina "Papageno" so zvláštnymi strapatými, akoby strihanými okvetnými lupienkami a často poloplnými až plnými kvetmi všetkých možných farieb.

Poniklece patria medzi stredne veľké skalničky, ktoré pestujeme najmä kvôli veľkým, atraktívnym kvetom rôznych farieb. Ich využitie a uplatnenie v záhradách je veľmi variabilné. Pri ich vysádzaní musíme mať ale na pamäti, že sú to rastliny jedného miesta. Najmä staršie rastliny s dlhým kolovitým a zdrevnateným koreňom nemajú radi presádzanie. Najlepšie sa im darí vo voľnej pôde v záhradných záhonoch, suchých múrikoch, alebo priamo na skalkách. Vhodné sú aj na vysádzanie do rôznych vegetačných nádob a korýt.

Autor: Jaroslav Švec
|Zobrazené 2842 x|